Našťastie mi do výchovy nezasahuje, nakoľko by vlastne ani nemal čas, pretože je od úsvitu do súmraku v práci, alebo na nejakej pracovnej večeri. Môj čas teda trávime s mojim synátorom v tandeme, ku ktorému sa pritrafia akurát babky a dedkovia, alebo iní tradiční sídliskoví spolupútnici – mamičky so svojimi ratolesťami, s ktorými sa pravidelne stretávame na ihrisku... Aby som však bola vecná, neviem ako vy, ale ja si dávam pozor, čo robím so svojím synom, čo mu dávam jesť a piť, kedy sa kam vyberiem, aby som dodržala režim, čo kde robí, s čím sa hrá, ako sa hrá, čo mu obliekam, a je toho ešte dosť, čo k starostlivosti o moje dieťa považujem za dôležité... Ve´d som mama! Stalo sa mi napríklad, keď začínal papať po pol roku ovocie, že som mu našla v kakanici malé červíčky. To ste mali vidieť akú dilemu mi to naštartovalo, že či nebodaj nemá nejakého črevného červa!!! Hneď som volala detskej lekárke, ktorá sa dosť pobavila, keď zistila, že malý ráno jedol banán, a že sa zvyknú po banáne objaviť v stolici akési malé ,,červíčky“. No super! Môj muž ešte viac hotový ma hneď začal upodozrievať, že som mu dala určite nejaké zlé mäso, hoci som ho ubezpečila, že malý mäso ešte nepapá, lebo ho kojím... Skoro ma upodozrieval, že mu nebodaj tých červíkov servírujem!!!  Spomeniem tiež prvú našu nehodu s botníkom, ktorý na malého spadol po tom, čo som sa spoľahla na muža, že dá na neho pozor, keďže je chodba hneď pri kúpeľni... Trošku som precenila jeho schopnosti, nakoľko chlap v kúpelni nepočuje a nevidí nič okrem seba... Krik, plač a veľká panika nastala hneď po náhlom reve malého, ktorého som krkolomne vyťahovala spod botníka s opúchajúcou nôžkou a s neutíchajúcim plačom. Muž ihneď chytil takmer infart a už nás balil na Kramáre, takže ja som musela byť tá rozumná a navrhnúť, že ak to do hodiny opuchne a malý nebude môcť na nohu stúpiť a bude stále plačlivý, Kramárom sa nevyhneme. Našťastie tak nebolo... Malý trošku krivkal a po obkladoch mu nožička odpuchla. Mal tak síce asi dva týždne neuveriteľnú modro-zeleno-žltú modrinu. Úprimne, môj muž je podľa mňa málo pozorný a ľahostajný voči prevencii. Nedávno som mu dala prvýkrát malého von, nech si aspoň trochu oddýchnem. Prišli domov tíško ako myši, vraj ma veľmi ľúbi, a to už mi čosi nesedelo – malý mal taký monokel pod okom aký som nevidela ani v učebniciach!  Keby u nás akurát neboli svokrovci, asi by som mužovi taký monolek urobila ja! Tak a teraz mi povedzte, prečo som prehnane úzkostlivá a príliš starostlivá... A napriek tomu sa snažím byť aj rozumná. To však o mojom mužovi skonštatovať nemôžem. Tak už tušíte, kto je u nás panikárom?