Spomínam si ako mi ho v pôrodnici dali do postele a ja som nevedela, čo s tým 2,4kg malým batôžkom mám robiť. Nevedela som ako prvorodička, čo ma vlastne čaká, hoci som mala dopredu naštudovanú obšírnu odbornú literatúru, no prax v spojení so silnými emóciami  je predsa len o niečom inom. O dve čísla väčšie prsia naliate mliekom a bolesť, ktorá zmizla asi po troch mesiacoch dojčenia boli možno aj príčinou, prečo som si to tak neužívala... Nehovoriac o neprespatých nociach, takže som sa zakaždým, že malý spal cez deň ocitla na posteli aj ja. Ešteže mi moja mama varila, lebo by som z pôvodných 48 kíl po pôrode mala dnes možno 40!

To trvalo takmer pol roka, čo som si myslela, že už konečne začnem vnímať materskú dovolenku ako ,,dovolenku“, avšak čo čert nechcel – ocitli sme sa v nemocnici. Ďalšie 2 týždne bez spánku, nakoľko som spávala pri malého postielke, s minimálnym prísunom jedla. O stresoch a strachu ani radšej nebudem písať... Aj na toto som rýchlo zabudla a dnes viem, že materská láska nemá hraníc a my ženy sme tu pre svoje deti, pre ktoré dokážeme aj nemožné...

Došla som napokon k záveru, že pri deťoch nejde o žiadne užívanie či ,,dovolenkovanie“, priam naopak  ale o šťastie, ktoré s deťmi prežijeme v daný okamih, a hoci na neho nachvíľu zabudneme, tak to len preto, že príde ďalší, opäť iný, no vždy krásny... Som šťastná mamina, keď vidím, že je šťastné moje dieťa a viem, že aj keď vyrastie, budem stále pri ňom a bude mojím veľkým šťastím, že ho mám...

Napíšte aj vy ako vnímate čas s vašou ratolesťou, ďakujeme